Je to reakcia na dnešné vyjadrenia súčasného ministra financií na síce už bývalého podpredsedu strany Smer-SD, avšak stále kolegu vo vláde sediaceho na stoličke ministra kultúry.
To si pán Kažimír naozaj myslí? Ja som si doteraz (podľa Kažimíra zjavne mylne) myslel, že sa ako jediný snaží zachrániť, ukázať aspoň nejaký druh sebareflexie, zodpovednosti a pripraviť si tak živnú pôdu na to, aby bol súčasťou aj niečoho nového s legitímnym argumentom, že niektoré veci v Smere mu boli proti srsti (zovšeobecňujem). Ostatní sa naďalej bez ostychu vezú na bárke, ktorá sa očividne potápa a jediní, ktorí to nevidia, sú zvyšní mocipáni tejto strany.
Alebo to len vidieť nechcú? Ja chápem, že sa tam za tie roky utvorili vzťahy, ktoré bránia tomu, aby k podobnému rezu došlo. Čiastočne za tým stoja spomienky na staré dobré časy a je jedno, či na to nazeráme pomocou vnútrostraníckych základných kameňov, ktoré stáli pri zrode tejto strany alebo prostredníctvom ľudí, ktorí stoja v úzadí, mimo pozornosti kamier a ktorí vzostup strany zafinancovali. Môžme špekulovať, že úsudky politikov, ktorí by mali veci merať z pohľadu výhodných a katastrofických alternatív, začalo zahmlievať niečo ako priateľstvo, rozhodne niečo viac než vzťah kolegov s podobnými názormi na politiku a svet okolo nás. V neposlednom rade je tu absencia sebareflexie od drvivej väčšiny dotknutých činovníkov.
A pritom by sa to rozhodne nerovnalo koncu politickej kariéry, ktorá hrozí úplne všetkým, keď budú pokračovať v hre na hluchých a slepých. Aby som sa opravil – nebol by to koniec na teplom miestečku, len určitá metamorfóza, pri ktorej by sa dotyčný trochu stiahol a ako šedá eminencia by ovplyvňoval naše životy aj naďalej, len by to takmer nikto neriešil na dennej báze ako sa to deje v parlamente (chybu treba hľadať v prístupe našich médií, na ktorej sa čiastočne spolupodieľame aj my všetci ostatní tým, že pristupujeme na túto hru blaženej nevedomosti). Príkladov je toľko, že by som ich mohol menovať ďalšiu hodinu, viď napr. predseda ÚRSO, resp. úplne čerstvo „upečení“ (ešte ani nestihli vychladnúť) noví ústavní sudcovia.
Nedá sa tvrdiť, že by si pohoršili a pritom to ako gesto, minimálne na určitý čas, dokonale zafungovalo. Otázka zostáva – prečo minimálne takýto druh gesta nepredviedli pre verejnosť (a ako hodenú kosť psovi s menom opozícia) aj po voľbách do VÚC? A do tejto kategórie naozaj nedávam ani Maďariča, ani tú etudu s pánom Richterom, ktorá ako to vyzerá, vyšumí dostratena.
Netvrdím, že by to pomohlo, to nie, minimálne nie na nejakú dlhú dobu, ale pasivita a hraný dojem, že všetko je v najlepšom poriadku, rozhodne nezmení súčasný trend vývoja popularity v radoch verejnosti. Na takéto závery naozaj nepotrebujem tendenčné prieskumy a skresľujúce a v mnohom zavádzajúce (vďaka nízkej účasti a nezáujmu) voľby vo VÚC. Pomôžu, určitú váhu majú, ale prisudzuje sa im až spásonosná mantra takmer absolútnej pravdy, najmä tejto ilúzií veľmi radi a cielene podliehajú „rádoby“ víťazi posledných volieb.
Keď si položím otázku – kto tie voľby vyhral, s odstupom vyše jedného mesiaca, odpoviem pohotovo – pravica. Pravica je snáď nejaký subjekt, ktorý by sa z toho mal neustále vytešovať? A nevznikla tá súčasná „pravica“ postupnou eróziou strany SaS, aby sa zrazu pred nedávnymi voľbami naoko spojili, pretože spolupráca prinášala len pozitíva, resp. abstrahovala trecie plochy, ktoré sa ale pri vládnutí v parlamente ukážu skôr než napočítam do 5? Spolupráca vo VÚC bola pre všetky tri hlavné subjekty od úvodu win-win-win, každý mal svoje regióny, o ktoré sa eminentne zaujímal a tí druhí mu v tejto snahe nehádzali polená pod nohy svojimi kandidátmi. Napriek tomu, keďže situácia bola priam dokonalá, mohli z toho vyťažiť aj viac, lenže každá zo strán mala svoje čiastkové ciele a tam, kde tieto ciele absentovali, sa „jednota“ začala vytrácať a vstúpila do hry taktika „každý za seba“, príp. nemáme kandidáta, tak niekoho „náhodne vytiahneme z klobúka“.
Smer-SD zmenu v obsadení neurobil pred spomínanými voľbami, neurobil ju ani po voľbách. Pred voľbami boli v opojení, že sú stále neporaziteľní páni miestnych luhov a hájov, po voľbách, napriek neúspechu, to vyhodnotili ako jednorazovú náhodnú situáciu, ktorá sa stane jedenkrát za život a že táto anomália sa tak už vyskytla a to najhoršie majú za sebou. Realita je taká, že ako-tak sa koráb drží na hladine nie z dôvodu, že by do neho nenatekala vo veľkom slaná morská voda, ale z dôvodu, že v podpalubí usilovne pracujú na jej odstraňovaní, príp. látaní dier, opoziční lokaji a otroci. Ale aj títo otroci majú svoje limity, stačí pár nových dier, resp. o niekoľko párov rúk menej, a náhlemu potopeniu až na dno nezabráni už naozaj nik.