Nelákalo vás zabezpečiť si zdroje takým spôsobom ako Drukos?
Uvažovali sme o tom presne mesiac. Mali sme pripravený projekt Triangel Invest, kde sme chceli ľuďom ponúkať 18-percentné výnosy. Keď som však videl, čo sa deje v nebankových subjektoch, okamžite sme to zrušili.
Je to úryvok z rozhovoru s Andrejom Kiskom, ktorý bol uverejnený v týždenníku Trend pred vyše 13 rokmi. Prišlo to úplne spontánne, vyskočilo to na mňa, keď som hľadal nejaký impulz k vtipnému názvu tohto článku (v tomto smere to nepomohlo, ale celý rozhovor ma pomerne zaujal a táto pasáž úplne najviac – zvyšné veci mi už boli pomerne známe). Myslím, že je to k jeho osobe pomerne symptomatické, podobne aj zvolený nadpis celého článku (pozn.: „Nepredávali sme pôžičky, ale emócie“).
V čom je to symptomatické? V podstate to len znova poukazuje na fakt, že tento človek sa neštíti ničoho v snahe dosiahnuť svoj vytýčený cieľ. Vidíme to na tej úvodnej odpovedi, videli sme to pri prezidentskej kampani a účinná ľútosť ako posledná inštancia to pomerne dobre uzatvára. A ja v podstate ani nemusím spomínať tieto kauzy, kauzičky a iné nezrovnalosti, kde môžeme len špekulovať, čo je absolútnou pravdou (s dodatkom, že „na každom šprochu, pravdy trochu“) a aj tak sa k nej zrejme nikdy nedopátrame.
To, čo mi od prvého dňa na stále súčasnom prezidentovi najviac prekážalo, neboli spomenuté skutočnosti, naozaj nie. Najviac mi prekážala tá prirodzená nadradenosť, miestami hraničiaca so všemohúcnosťou. To, že on môže a iní už majú smolu. To, že pre neho v podstate nikdy neplatili pravidlá, a aj keď si ich bol možno veľmi dobre vedomý (skúsenosť s ním hovorí, že áno), tak to jednoducho skúsil. A skúšal to aj keď neuspel prvýkrát a častokrát aj po druhom chybnom pokuse. Skúšal to až na samotnú hranicu únosnosti, dokonca sa mu párkrát podarilo dôjsť až za túto hranicu. A keď sa už za tú hranicu dostal, prakticky vždy vedel včas skloniť hlavu a s pokorou kapitulovať. S pokorou, ktorá mu udržala tvár napriek tomu, že morálne zlyhal.
To je skvelá vlastnosť v akomkoľvek podnikaní, takže úspech v tejto sfére neprekvapí. Ja proti jeho podnikaniu nemám nič, resp. som nemal do doby, kým nezačal kandidovať na prezidenta. Od tohto momentu sa ale všetko zásadne mení. Jeho podnikanie musíme označiť za amorálne, na tom sa asi všetci do jedného zhodneme. Niekto môže oponovať, že akékoľvek podnikanie je nejakým spôsobom amorálne (chápal by som tento argument, aj keď s ním nie tak úplne súhlasím), lenže potom by som to musel deliť na tzv. „Extraligu“ a „okres“, kde pán Kiska jednoznačne „kopal“ Extraligu.
Jeho cieľová skupina bola v radoch chudobnejšej časti obyvateľstva. Môžeme ju označiť za tú zraniteľnú. Zároveň, je to skupina nielen chudobná, ale aj naivná, prehnane konzumná a minimálne finančne absolútne negramotná. Ľudia, ktorí chcú niečo tu a teraz a absolútne na to aktuálne nemajú a je otázne, či v dohľadnej dobe mať aj budú. Amorálne je na tom to, že túto jednoduchosť v myslení chce niekto využiť vo svoj prospech. Áno, mnoho odvetví podnikania funguje na tomto princípe, to ale neznamená, že by sa to malo akýmkoľvek spôsobom obhajovať (ale ani zakazovať – to naozaj nepredstavuje žiadnu ochranu pred takýmito vplyvmi).
Pán Kiska s tým nemal problém a tvrdí/tvrdil, že všetko je len o emóciách. Ako v spomínanom rozhovore sám uviedol, keď mi niekto dáva o 60-tisíc horšie podmienky pri pôžičke v banke (než o 50m ďalej v konkurenčnej) a aj tak to akceptujem, tak rozhodnutie nie je postavené na racionalite, ale práve na aktuálnej emócií. Emóciu vytvára správanie personálu, prestoje, dlhé čakania, nekonečné vysvetľovania (aj keď väčšinou myslené v dobrom) a mnoho iných faktorov. V podstate klient platí za lepší prístup, za lepšie služby k danému produktu (keď to rozšírim).
Problém nastáva, keď sa to celé spojí. Keď človek, ktorý cielene využíva jednoduchosti a naivity ľudí, ktorým síce dopraje jednorázovú emóciu pri odvážaní televízora alebo práčky bez adekvátnej protihodnoty vo forme zaplatenia, ale zároveň veľmi dobre vie, že následne bez milosti ich oberie o byt alebo dom v prípade neuhradenia, omeškania a rôznych kombinácií (kde sa celá vec zrazu predraží a jednoduchí ľudia sa úspešne chytia do začarovaného kruhu vymáhania a exekúcii), sa nielenže uchádza o post hlavy štátu, ale keď sa ním stane, tak sa veľmi rýchlo a plynulo zhostí úlohy perfektného, najmorálnejšieho občana našej krajiny, ktorý je dokonalým vzorom pre mládež a ktorý môže kritizovať čokoľvek a kohokoľvek.
A on naozaj môže, v medziach slušnosti, lenže od takéhoto človeka to nemá tú očakávanú váhu, akú by to v ideálnom prípade malo mať. Vo výsledku to pôsobí vskutku komicky. Rovnako komicky pôsobil jeho boj s danou funkciou, ktorá je primárne reprezentatívna, ale o tom som už písal – je zvyknutý, že bariéry neexistujú, resp. že bariéry treba posúvať, príp. ich minimálne trochu ohýbať. Aj preto to po prvotnej skúsenosti balí a túto skúsenosť sa bude snažiť využiť v parlamentných voľbách.
V tomto je jeho sila – prepracovaný marketing. Ono to pre niekoho môže byť zrejmé, ale marketing necieli na zanedbateľnú skupinku obyvateľov. Ako úspešný podnikateľ získal peniaze, avšak nemal moc. Keďže išlo o podnikanie na hrane, resp. skôr za hranou morálky, bolo potrebné sa vykúpiť. Dobrý anjel bol v tomto smere dokonalý projekt. Bez nasledujúcej politickej angažovanosti by sa tento krok dal hodnotiť ako nezištný, čo jeho kandidatúra značne poprela (a pochybné veci okolo na dobrom dojme moc nepridali). U nás sme zatiaľ skôr registrovali model politik – premiér – prezident, kde to mnohí na to tretie nestihli dotiahnuť, pretože s tým začali už v čase, kedy ich šance na takýto post boli pomerne mizivé. Našli sa aj opačné prípady, viď legendárny Radoslav Procházka, ktoré nám prezrádzajú, že tento model funguje predsa len lepšie. To, že u RR to skončilo neslávne, to nemá nič spoločné s veľmi vhodným nastavením (ten bol naivný a na tieto pomery bez peňazí = vražedný koktejl) – využiť voľby ako prieskum verejnej mienky. Lepší príklad tak ukázala Iveta Radičová, aj keď jej vláda vydržala len dobre známych 18 mesiacov.
Kiska v prezidentskej voľbe uspel, to je fakt. V tomto smere významne predčil spomínané príklady z minulosti, ktorým na nejaké väčšie angažovanie v parlamentných voľbách stačil aj „solídny“ percentuálny zisk v tých prezidentských. V tomto smere ma naozaj pobavili reakcie predstaviteľov parlamentných strán na jeho tlačovku, kde práve spomenul, že kandidovať znova síce nebude, ale v politike rozhodne nekončí. Ten strach, najmä v očiach pravicových politikov (nielen, myslím, že aj Hrnko nežiaril zrovna šťastím), bol naozaj nefalšovaný. A nielen strach, ale aj beznádej. Mali kandidáta na prezidenta, teraz ho nemajú. Mohli zasa na chvíľu hrať divadielko o šťastnej pravicovej rodinke, teraz sa zasa všetci nasrdene rozutekali a netakticky chystajú každý vlastného kandidáta (čo môže priniesť len ďalšie fiasko, ktoré sa rok pred parlamentnými voľbami nebude dvakrát hodiť). A o konkurencií, ktorá ich bude zrejme neplánovane čakať v boji o voliča, ani nemusím nič dodávať.
Kiska v parlamentných voľbách síce nebude víťazstvom ducha nad doráňaným telom, ale ako pravicový insekticíd by mal poslúžiť vskutku dokonale. Je to dobré? Nie, ale ako by povedal Sulík s Matovičom, bude to lepšie.
Celá debata | RSS tejto debaty