bjoernferry

Na úvod – nie som žiaden kritik práva na vyhlásenie referenda. Avšak, určite nezdieľam snahy, ktoré zaznievajú viacej v Čechách než u nás (najmä od určitých prazvlášnych zoskupení, ktoré na tom postavili svoju kampaň), t.j. aby referendum bol úplne štandardný nástroj, v ktorom môžu občania rozhodovať o všetkom, čo ich len napadne, bez jasne stanovených pravidiel, resp. s pravidlami, ktoré by podkopávali samotnú legitimitu a hodnovernosť takéhoto aktu.

U nás na vypísanie referenda treba 350-tisíc podpisov. To samotné stojí dosť námahy, ale prosím, proti tejto časti mám úprimne len minimálne výhrady. Viacej sa zamýšľam nad zmyslom referenda ako takého. Petícia s daným počtom podpisov sa dá zvládnuť a je skoro jedno na akú tému a s akým úmyslom. Lenže to je len začiatok a z pomyselného možného úspechu by som tejto časti dal max. takých 5%.

Druhá časť je neporovnateľne náročnejšia a tá znie – ako dostať aspoň 50% oprávneného voličstva k samotnému referendu? To je dopredu jasne dané pravidlo, ktoré sa nedá príliš oklamať. Najprv fakty. Na Slovensku bolo jediné referendum, ktoré by splnilo toto kritérium a to referendum o vstupe do EÚ a ako veľmi dobre vieme, aj v tomto prípade to patrilo k tým tesným. Zvyšné pokusy skončili absolútnym fiaskom s účasťou, ktorá spadá do kategórie volieb do Europarlamentu, resp. v lepšom prípade do VÚC.

OK, včera zaznelo, že je tu snaha pripojiť potenciálne referendum ku komunálnym voľbám, ktoré sa budú konať začiatkom novembra tohto roku. To by problém s účasťou do veľkej miery riešilo, avšak vznikal by tu morálny problém – ľudia totiž do volebných miestností prídu primárne kvôli voľbe primátora alebo starostu, resp. poslancov za svoju miestnu časť, rozhodne nie kvôli predčasným voľbám. Samozrejme, ľudia sa referenda nebudú musieť zúčastniť, lenže to sa ľahšie povie, než to tak reálne bude vyzerať. Vždy totiž platilo a stále platí, že najťažšie je tých ľudí niekam dostať, keď už tam sú, dajú sa s nimi robiť doslova divy. Na podobnom princípe fungujú „šmejdi“, to je ukážkový príklad, ale podobné techniky volia aj prezlečení elektrikári, vodári, poštári a iný personál, kde sa pod rúškom tajomstva snažia dostať do bytu dôverčivým starým ľudom, ktorí sú, žiaľ, už potom väčšinou veľmi ľahkou korisťou. A v trochu pozmenenom vydaní to vidíme aj na základných a stredných školách formou štátnej indoktrinácie, kde je stále snahou väčšiny politikov udržať súčasný stav vecí a v žiadnom prípade sa nesnažiť vložiť do vyučovania akékoľvek prvky kritického myslenia (čo je jediný účinný liek na celú škálu týchto „chorôb“).

Ďalšia rovina referenda tkvie už v obľúbenej neschopnosti dohodnúť sa, prijať kompromis výhodný pre obidve strany. Občianska iniciatíva proklamuje, že ma v súčasnosti zozbieraných okolo 80-tisíc podpisov. V rozhovore zaznelo, že nepochybujú o tom, že to do novembra bezpečne a s predstihom stihnú. Úprimne ma prekvapilo, že si to myslia z dôvodu, že zber podpisov by mal postupom času akcelerovať, t.j. tempo by sa nielenže nemalo spomaliť, ono by sa dokonca malo (nielen mohlo) výrazne zrýchliť. Prečo by tomu tak malo byť, to už nezaznelo – ťažko sa dá argumentovať niečo, čo logicky nedáva príliš zmysel a fungovalo by to možno len v prípade, že priamo zapojiť by sa chcelo niečo vyše 2 miliónov potenciálnych voličov (a viac), čo nevyzerá ako súčasná realita okolo tejto petície.

Neschopnosť dohodnúť sa je smerovaná, ako už tradične, svätému Igorovi z Trnavy. Ten chce svoje vlastné referendum, chce mať pod tým napísané len svoje meno, najmä, chce to zneužiť na zber vlastných dát o občanoch (20-25 otázok ako „príjemný“ bonus), t.j. predčasné voľby majú byť len zastierací manéver pred niečím ďaleko väčším, ďaleko dôležitejším. Keby tomu tak nebolo, v čom by bol problém dohodnúť sa s KDH a Hlinom len o samotnom referende o predčasných voľbách? Na túto tému som už videl rozhovor a bola to absolútna fraška a to podotýkam, že rozhovor viedol redaktor a moderátor so spriazneným pohľadom na svet, ktorý ale v rozhovore svojím prejavom naznačil, že nad Igorom už zlomil pomyselnú palicu (čo ma prekvapilo na jednej strane a pomerne potešilo na tej druhej). Keby tomu tak nebolo, prečo by už dávno nespolupracoval s občianskou iniciatívou? Áno, tí by si síce úplne odkryli a zároveň popreli, že sú apolitickí (čo samozrejme nie sú – keď zbieram podpisy na vypísanie akéhokoľvek referenda, som obrovskou súčasťou politiky ako takej), ale zároveň by už neboli ani nadstranícky (čo takisto už je na vážkach, keď priznali, že sa s Igorom stretli v družnom rozhovore).

Igor teraz potrebuje vymyslieť spôsob, aby si privlastnil všetky zásluhy, aby to do novembra stihol a aby to referendum bolo obsahovo len v jeho réžií (bolo tam tých jeho 20+ doplňujúcich otázok). Žiaľ, dá sa to urobiť. Nebudem to ale radšej ďalej rozpitvávať, tobôž keď si tento jediný možný scenár vrcholne neprajem a dal by sa celý (keď sa tak stane) označiť za nové morálne dno tohto kvázi-politika.

A posledná tretia časť – samotný kladný výsledok referenda pri splnení všetkých základných kritérií. Tu je to potom krásny príklad o tom, že o úspechu rozhodujú ľudia, ktorí budú proti, nie tí, ktorí budú za. Dalo by sa to čiastočne analogicky pripodobniť k rozdielu medzi bojom o postup a bojom o víťazstvo v rôznych športoch, resp. disciplínach. Situácia známa z atletických rozbehov a kvalifikácií, ale aj z takého hokeja, kde sa nedávno hralo predposledné kolo skupiny o záchranu v Čechách a jednému tímu bod zaručoval v predstihu záchranu a tomu druhému zasa dva body istotu, že pred posledným kolom budú mať všetko vo svojich rukách. Obom tímom tak vyhovovala remíza po základnej časti, po ktorej by bol už jeden tím absolútne spokojný a ten druhý by sa konečne s plnou vervou mohol pustiť do získania triumfu, resp. druhého bodu. Tak sa aj stalo, všetci boli spokojní, obidva tímy sa nakoniec zachránili. V našom politickom boji je vyjadrenie nesúhlasu v podstate prejavom nepriameho súhlasu, keďže ľudia, ktorí podporujú predčasné voľby majú väčší problém so samotnou účasťou v referende než s kladným výsledkom ako takým. Ako som už spomenul, táto dilema by rozhodne nenastala, keby tí voliči do volebnej miestnosti nemuseli prísť za iným účelom (čím netvrdím, že by sa tam menšina, pár jedincov, napriek tomu objavila – výsledok by nebol 90-10 a viac, to v žiadnom prípade, skôr niečo ako 70-80 za a 20-30 proti).

Ľudia, ktorí sú za, tí sú motivovaní, pochopiteľne. Znova, je to podobné tomu, keď atlét (stredné a dlhé trate) si je vedomý, že v závere by pri pomalom behu nemal nárok na priamy postup, ale zároveň vie, že sa dá postúpiť aj časom a na ten čas má výkonnosť. Nezostáva mu tak nič iné, než sa ujať vedenia a udávať tempo, t.j. prísť k referendu a zahlasovať „za“ predčasné parlamentné voľby. Viacej urobiť dotyčný nemôže a ani viacej nemôžu urobiť ako celok, keďže počet ľudí „za“ sa ani len nepribližuje 50% hlasov všetkých potenciálnych oprávnených voličov.

A úprimne by som príliš neriešil, že sa po neúspešnom referende (kvôli účasti) začnú výsledky (napr. pomer 80 na 20) hodnotiť ako veľký úspech (renomovanými „analytikmi“ a „politickými komentátormi“), pričom musí byť každému normálnemu občanovi s trochou nadhľadu jasné, že by to reálne bol totálny prepadák. Takéto situácie sme aj na Slovensku už v minulosti zažili (aj keď v trochu inom kontexte), žiaľ, takmer vždy tam médiá (a v predstihu napr. rôzne prieskumy verejnej mienky) hľadali niečo, čo tam nikdy nebolo, nie je a úprimne, ani nikdy nebude.