bjoernferry

Vidím to tu príliš často, žiaľ, nielen tu. Definoval by som to ako snahu hodiť vzniknutý problém, resp. súčasný stav, na niekoho iného. Najčastejšie sú to politici a je v podstate jedno, či sú modrí, červení alebo zelení. Znova, je nepodstatné, kto koho a kedy volil, týka sa to nás všetkých. Ja môžem úprimne povedať, že som nevolil nikoho, to ale neznamená, že sa ma to nebodaj netýka. Týka, pretože aj nevoliť je voľba – v mojom prípade niekoľkokrát prehodnotená a veľmi dobre zvážená. Rozhodne nespadám do kategórie občana, ktorý zanevrel na politiku (zatiaľ občan nemá inú možnosť, než politiku pozorne sledovať, keď chce zostať v obraze, čo sa okolo neho deje, resp. len udeje) a z tohto dôvodu ho aj samotné voľby prirodzene minú.

Ale o niečom inom som chcel hovoriť. Každodenne sa akýkoľvek problém dáva za vinu politikom (jeden spomína na neskutočne výkonné školstvo za minulého režimu, pritom celý problém školstva viac-menej tkvie v tom, že má naďalej charakter školstva za minulého režimu s drobnými prímesami kapitalizmu – koncept je nemenný a výsledná skostnatelosť za iných (nových) podmienok všadeprítomná; druhý ich spomína zasa pri dôchodkoch v rôznych variáciách od ultrakonzervatívnych napĺňačov vrecák, ktorí nám akože doprajú, pritom vo výsledku doprajú len sebe, aby ich vonkoncom nezaujímalo ako to bude za 20+ rokov, cez realistov, ktorí sú obligátne najviac na smiech prostému ľudu, pretože nič krásne nesľubujú, ale ani tendenčne neplašia v snahe získať si priazeň tých, ktorých sa problém zatiaľ akože netýka, až po reformovaných géniov doby, kde je údajne dôležité aspoň skúšať, čo tam po tom, že to celé akosi nesedí a nevychádza – minimálne nie všetkým, ech, vlastne väčšine). Ale kto tých politikov tam dostal? Kto si ich zvolil? A tvrdiť, že ja nie, to tí bohatí a mladí, resp. naopak chudobní a starí, to je presná definícia problému – problému, kde si verejnosť nevie priznať chybu. Áno, sme to my, prostý ľud slovenský, ktorý tam tých politikov dostal, či sa nám to páči alebo nie.

To je demokracia. A kto si myslí, že to zvládne lepšie (resp. kto tvrdí, že problém je v ponuke – čo tvrdím najviac ja sám), môže to skúsiť. Vekový limit na poslanca je 21 rokov, takže nič zásadne obmedzujúce. Druhá vec je, že do politiky normálny človek nepôjde. Keď súhlasíme s týmto tvrdením, potom ako môžeme byť prekvapení, že situácia v mnohých oblastiach je viac než žalostná? Ako ich môžeme kritizovať, keď vieme, že to s elitou spoločnosti nemá prakticky nič spoločné? No, nemôžeme, minimálne nie štýlom, akým sa to deje. Vstup do politiky u drvivej väčšiny toho, čo vidíme v NRSR, je spojený s jednou z týchto troch motivácií:

1, obohatiť sa na úkor väčšiny (ľudia neschopní si zarobiť normálnym spôsobom, vhodní len na to sa zviezť, byť dlhodobo poslušní a pokorní a ono sa časom aj na nich v hierarchií dostane);

2, zakryť svoje neresti z minulosti (ľudia schopní si zarobiť, avšak praktikami za hranicou morálnych a častokrát aj právnych pravidiel, t.j. zákonov);

3, ukojiť svoje nenaplnené osobné ambície (ľudia neschopní, snažiaci sa sebe/druhým dokázať, že sú viac než reálne sú, resp. na čo v normálnom zdravom konkurenčnom prostredí majú).

Častokrát, resp. dokonca väčšinou, ide o súbeh viacerých variant, príp. sa k primárnej postupne nabaľujú ďalšie (išiel som do politiky s číslom 1, ale odrazu okolo mňa začínajú krúžiť hladné supy, takže k tomu musím rýchlo pridať 3, aby som následne zistil, že 1 vyvolala bočný efekt spustenia 2, ktorú takisto musím promptne riešiť obľúbenou 3). Tých naivných poctivých je v súčasnej politike absolútne minimum, čo má vo výsledku ten efekt, že do 10 rokov odtiaľ dotyční s veľkým predstihom utečú (a poznáme tie reči, ako sa strašne mýlili, že od toho očakávali úplne niečo iné, resp. že si naozaj nevedeli predstaviť, že to v reále bude až také hrozné atď) alebo sa po prvých pár rokoch odporu nebadane pridajú na stranu „zla“ a splynú s davom, tzv. ich prostredie zmení k obrazu svojmu.

Čo nám zostáva? Teoreticky sú to 3 veci, prakticky už je to trochu horšie. Teoreticky je to občianska nespokojnosť (t.j. som súčasťou politiky, čo „deti na námestiach“ úplne nepochopili), mediálne prostredie (takže primárne novinári) a výnimočná osobnosť (t.j. človek, ktorý je ten naivný blázon a zároveň je dostatočne psychicky odolný, charizmatický, rozhľadený a nad vecou, že z nulovej ponuky vznikne prazáklad niečoho zaujímavého). Prakticky to u nás je len ten zázrak, t.j. tretia možnosť. Prečo? Pretože ako vyzerá občianska nespokojnosť sme mohli vidieť v posledných mesiacoch a úprimne to nevyzerá, že by mala reálny pohľad na svet, t.j. snažila sa merať všetkým rovnako, pristupovať ku všetkých rovnako tvrdo a nekompromisne. To je najzákladnejšia podmienka, aby z toho vo výsledku nevznikla absolútna fraška. A novinári? Tí majú totožný problém. Slovami sa to dá vyjadriť ako neschopnosť oddeliť profesný a súkromný život. Keď som pri tých bodoch na výnimočnú osobnosť použil spojenie „zostať nad vecou“, tak pri tých novinároch by to malo platiť hneď dvojnásobne. Inak povedané, neschopnosť oddeliť subjektívny pohľad od objektívnej reality, so snahou nahrádzať to objektívne preferovaným subjektívnym.

Politika je tak len odrazom našej spoločnosti a tak aby sa zlepšila politika, musí sa zlepšiť aj samotná spoločnosť. Bez toho to naozaj nepôjde. A teraz si položte jednoduchú otázku – akú majú motiváciu na zlepšenie tejto spoločnosti súčasné politické strany? Žiadnu. Logicky im vyhovuje, že v spoločnosti je kritické myslenie na bode mrazu, že kvôli tomu sa ľahko nechá väčšina zmanipulovať (v tomto prípade je jedno, či sú dotyční modrí alebo červení) a že dlhodobá pamäť sa považuje za solídnu, keď si ľudia spomenú, čo mali dnes na raňajky (a vonkoncom nie, čo tí politici sľubovali pred 4 rokmi, nebodaj pri samotnom zakladaní strany).