bjoernferry

Krajská prokuratúra v Bratislave podala pre zákaz herní na mesto žalobu. To je nadpis jedného z článkov zo včera. Nebudem tentokrát riešiť, ktorá strana má v tejto veci pravdu, nie som na to poverený, nemám dostatok informácií a tie informácie, ktoré sú verejne známe, predkladala jedna alebo druhá zaujatá strana, takže neprekvapí, keď v oboch verziách si dotyční prihriali trochu svoju polievočku.

Nebudem teda riešiť, či zber podpisov pre VZN bol kóšer a morálne úplne v poriadku, nebudem sa zaoberať zmenami ustanovení, ktoré skresali potrebné množstvo podpisov a taktiež nebudem posudzovať, či druhé hlasovanie v tej istej veci bolo oprávnené a tým pádom výsledok právoplatný. Zaoberať sa budem zmysluplnosťou zákazu samotného, jeho dopadmi a javmi, ktoré vyvolá, resp. nevyvolá.

Na úvod by bolo vhodné spomenúť, že nie som obyvateľom Bratislavy a že som nikdy v herni nebol, dokonca som nikdy nehodil ani len cent do akéhokoľvek hracieho automatu. Podľa niekoho je podobný status odsúdeniahodný, podľa iných naopak chvályhodný, neriešim to, resp. to nepovažujem za podstatné. Píšem to z dôvodu, aby vnímanie toho, čo napíšem, bolo automaticky oslobodené od zištných, citových a tendenčných vzťahov.

Hlavnou otázkou, minimálne pri väčšine takýchto kontroverzných rozhodnutí, je otázka „prečo“. Dá sa na ňu odpovedať pomerne jednoducho – pretože to súčasný primátor Bratislavy sľúbil vo svojej kampani občanom, keď ho zvolia. V poriadku, je to jednoduchá odpoveď, sľub to bol zjavne účinný a výsledok voľby zaväzujúci. Už ťažšou otázkou je tá, kde zoberie mesto chýbajúce 3 milióny eur, ktorými sa táto súčasť ekonomiky, nech už máme na ňu akýkoľvek názor, ročne podieľala na rozpočte. Otázka je zjavne až tak náročná, že primátor Nesrovnal na ňu do týchto chvíľ nedokázal odpovedať. Záväzok je tak zjavne silnejší než akékoľvek negatívum, nech sa na to človek pozrie srdcom, ale aj zdravým rozumom.

Tým sa dostávam k hlavnému problému. Celá záležitosť je v prvom rade súbojom ambivalentných emócií, ktoré na oboch stranách nedovoľujú na vec nazerať s nadhľadom, t.j. v prospech bežného voliča, či obyvateľa hlavného mesta. Áno, našli sa aj výnimky, napr. pán Chren, ktorého som do tej doby príliš „nemusel“ a v tejto veci som sa s jeho názormi a postojmi takmer stopercentne stotožnil. A prečo? Pretože to bol postoj, kde sa dbalo na kompromis. Postoj, ktorý vnímal nutnosť regulovať dlhé roky neregulovaný besniaci biznis s hracími automatmi, ktoré sa šírili mestom ako cholera a rástli ako huby po daždi, a na strane druhej postoj, ktorý chápe, že absolútny zákaz ešte nikdy nič nevyriešil. Inak povedané, doteraz fungoval jeden extrém, odteraz by mal fungovať druhý extrém. Jeden extrém vyvoláva neželané javy, o ktorých sa siahodlho rozpráva a využíva sa, nekriticky, ako argumentačný podklad pre schválenie a vznik druhého extrému, ktorý takisto prinesie so sebou neželané javy, o ktorých už táto názorová strana radšej taktne pomlčí. Keď už sú priamo konfrontovaní, tak to radi otočia na nevedomosť alebo jednoducho na subjektívne fanatické želania. To by ešte ako-tak šlo, avšak väčšinou to končí útokom na názorovú opozíciu, ktorá klame, zavádza, straší ľudí. Úplne dno, a posledný zúfalý pokus ako zvrátiť súboj na svoju stranu, je osočiť druhú stranu, že zastupuje hazardnú lobby. V jednej diskusnej relácií pred necelým rokom to dokonca bolo krásne názorne vidieť.

Motivácia súčasného primátora je absolútne zrejmá a politicky legitímna, aj keď vecne pracuje s naivitou občanov a faktom, že keď sa úplné zrušenie podarí úspešne pretlačiť, negatívne dopady neprídu na pretras hneď, dokonca nebudú ani tak na očiach ako pri súčasnom stave. Chýbajúce milióny eur síce bude treba nahradiť a je nad Slnko jasné, kto sa o to vo výsledku postará (pozn. každý obyvateľ Bratislavy, t.j. aj ten, ktorému je súčasná aktivita úplne voľná, ktorý má neutrálny, resp. dokonca negatívny postoj k zákazu, ale aj ten, ktorý má síce pozitívny názor, avšak tieto kroky si dopredu uvedomiť nedokáže), ale s odkladom nie zrovna vítaných krokov sa dá trochu otáľať, ak aj nie, tieto kroky sa dajú slušne zaobaliť, aby si toho volič nevšimol, minimálne nie na prvú dobrú. To, že sa na určitú dobu zmenší hluk, svetelný smog, poklesne kriminalita na určitých miestach atď., s tým sa dá súhlasiť, tobôž v tých miestach, o ktorých je reč. To, že vznikne šedá ekonomika a herne reálne nezmiznú, len zmenia svoju štruktúru, vtipne sa transformujú pod niečo, čo bude právne akceptovateľné, o tom takisto nemôže nikto normálny ani sekundu pochybovať, viď najlepší a najbližší reálny príklad z Brna. Tam, kde je dopyt, tam musí byť aj adekvátna ponuka a je naivné si myslieť, že plošným zákazom sa zrazu dopyt úplne stratí, resp. že tí, čo sa podieľali na ponuke, sa z prostredia mafie a biznisu, kde majú množstvo kontaktov a známych, z dňa na deň presunú k niečomu oveľa sofistikovanejšiemu.

Neverím, že ľudom by prekážal kompromis. Dokážem pochopiť, že niekde je obava z toho, že kompromis vo výsledku nič neprinesie, opodstatnená, som ale presvedčený, že zákaz neprinesie vo výsledku nič – možno tak znovuzvolenie súčasného primátora a niektorých starostov. Jednoduché riešenie sa síce javia najkrajšie, žiaľ (alebo našťastie) neprinášajú želaný efekt, výsledné sklamanie je obrovské a stratený čas, ktorý sa mohol využiť zmysluplnejšie, nemožno vrátiť. Hracie automaty sú zlé, tento biznis amorálny a nepoctivý, avšak nedá sa tvrdiť, že sa tieto veci svojou podstatou vymykajú záležitostiam, ktoré sú na tom z morálneho hľadiska podobne a o ktorých sa vôbec nehovorí, resp. ktoré sa vôbec neriešia. A pritom sa napr. alkohol a cigarety týkajú ďaleko väčšieho počtu ľudí/spoločnosti, resp. amorálne obohacovanie s rôznymi druhmi rýchlych (spotrebných) úverov vedie k podobným osudom jednoduchých chudobnejších ľudí, ako to je v tomto prípade a používa sa ako citové vydieranie pre tie skupiny obyvateľov, ktorí na to počujú a ktorí radi povrchne prijímajú informácie bez toho, aby si zistili niečo viac, keď už chcú o niečom rozhodovať. Napriek tomu nie je u nás problémom, aby sa taký človek stal dokonca prezidentom tejto krajiny

Chcel som tým naznačiť, že cieľová skupina je vo väčšine prípadov rovnaká, resp. takmer totožná. Vo väčšine prípadov je to dokonca súhrn viacerých faktorov, takže tým, že sa „odoberie“ jeden, sa zázrak rozhodne neudeje. Podgurážený alkoholik bijúci svoju ženu, ktorý nielenže prepíja peniaze svojej rodine, ale ju trestá aj fyzicky, je zjavne menšie zlo než gambler, ktorý prehráva majetok svojej rodiny a nemusíme sa hrať na rozprávky o tom, že fajčenie nie je zdraviu škodlivé a že pasívne fajčenie je len taký jemný osviežujúci vánok, ktorý nikomu nikdy neublížil. Toto čiernobiele videnie stojí za prehlbovaním problémov, volením „menšieho“ zla. Pomôže len osveta, lenže potom by ľudia boli inteligentnejší, názorovo kritickejší k rôznym témam, prísnejší k drobným prešľapom s lepšou pamäťou, pri ktorej by sa nedopúšťali opakovane tých istých chýb. Lenže osveta by znamenala, že by sa tí istí ľudia horšie podvádzali, okrádali, príp. manipulovali, takže viac-menej nie je vôľa, aby sa niečo menilo. Aby sa niečo menilo k lepšiemu.